Čo je horšie, ak sa udeje medzi dvomi ľuďmi, diaľka alebo ticho?
Občas sa to stane. Život má takú zvlaštnu schopnosť nás skúšať. Niekedy je to o spnení sna, inokedy o zmene práce, prípadne nejaké iné povinnosti. Keď si ale povieš že máš byť stovky kilometrov ďaleko od osoby ktorú máš rád, tak sa neodchádza ľahko. Vieš že je to ďaleko, vieš že existujú autá, stretnutia, mobily a všetko podobne, ale nič nie je viac ako byť spolu.
Podľa mňa ďiaľka ľudí nerozdeľuje. Ako som napísal, diaľka sa prekonať dá. Či už autom, lietadlo, alebo mobilom, ak sa ľudia majú skutočne radi nájdu spôsob akým dokážu byť dennodenne v kontakte.
Tí čo ma poznajú vedia, že zvyknem hovorievať: Keď sa chce, všetko sa dá, a časom sa zvyšok vyrieši. Prípade kde je vôla, tam je cesta.
To čo je horšie podľa mňa je asi ticho. Na to sme my ľudia experti. Niekedy si ticho, lebo ta druha strana si to zasluži. Niekedy si ticho lebo proste nechceš a niekedy je to len terapia, aby si ten druhy človek uvedomil, čo ma, a o čo môže prísť. Ale ako sa hovorí všetko s mierou.
Ticho medzi dvoma ľuďmi občas prísť musí. Občas potrebuješ byť chvíľu sám. Ale pravdou je, že ticho nespája, ale rozdeľuje. Ticho pomaly ale isto búra mosty. V tichom vzťahu sa učíme žiť bez toho druhého. Občas býva predzväsťou konca. A toho sa asi ľudia boja, že niečo skončí.
Neviem, prečo sa snažíme mlčať, ked je toho toľko, čo si máme povedať. Prečo v sebe potláčame pocity, ktoré potrebujú vyjsť na povrch.
Prelom to ticho a uvidíš , že ľady sa pohnú. Ak ti na ňom skutočne záleží, neostavaj ticho. Niekedy je žiť v strachu a tichu horšie, ako vedieť odpoveď, ktorá ťa čaká.
Všetko je napokon lepšie ako nič nehovoriace ticho.