Táto doba má na nás obrovské nároky, pozrime sa na bežný deň. Ideš do práce, obliekaš sa tak aby sa to hodilo, na stretnutie, na konferenciu, alebo len tak do práce, pracuješ v nadnárodnej korporácii, a máte určený dress code, namaľuješ sa, nahodíš úsmev číslo 4 a ďalší deň môže začať. Priznávam robím všetko to isté, možno okrem maľovania.. Ale je to to čo človek chce, alebo je to len stav, že to musím robiť aby som v dnešnom svete zapadol do nejakých tabuliek.
Nevravím, že poďme všetci do práce v teplákoch, vlasy si zviažme do copu, a usmejme sa najprirodzenejšie ako vieme, nie preto, že by sme mali ale preto, že chceme, lebo sa tak cítime. Možno by nás to omrzelo po čase, ale malo by to svoju výhodu, boli by sme možno šťastnejší, možno ten úsmev na tvári, by vydržal až do večera, a zmenilo by sa naše myslenie, boli by sme prirodzenejší, boli by sme sami sebou a nebola by to pretvárka. Na čo sa hráme, čo tým získame pre nás, okrem dobre plateného miesta. Asi nič, neposúva nás to nikam ďalej, skôr naopak, ostávame na tom istom mieste a pokiaľ nepríde nejaká zmena.
Preto by som chcel povedať, zastavme na chvíľu, nadýchajme sa čerstvého vzduchu, pri káve, víne, pive..a uvedomme si, že to čo je na nás najlepšie je to, čo máme vo vnútri, nie je to makeup, nie je to oblečenie, nie je to ani nič z toho čím sme kvôli niekomu.. Sme to my, jedinečné osobnosti, každý z nás je jedinečný a výnimočný, či v obleku, alebo len v župane. Nájdime si čas na to čo robí našu dušu šťastnou, či je to obľúbená pesnička, film, alebo osoba, pri ktorej sa nám rozbúcha srdce rýchlejšie ako obyčajne, lebo len život ktorý žijeme pre druhých stojí za to.