Keď sa na to pozrieš z pohľadu iných ľudí, niekde poznajú teba a niekde poznajú mňa a niekde obidvoch. Sme kamaráti. I keď mám pocit že sme viac ako kamaráti a väčšinu času aj ľudia so spomienkami. Sama vieš a ja to viem tiež, že ľudia sú akí sú a vymýšľajú príbehy, ktoré sa ani nestali a preto sa niečo dá a niečo nie.
Chcem byť s tebou aspoň chvíľku sam. Povedať ti niečo do očí, povedať ti to s pohľadom na teba. S úsmevom ktorým ma zahrnieš.
Môžeme si kúpiť letenky do Kodane. Premýšľať nad tým, ako dokázali postaviť umelý ostrov v mori z ktorého vychádza most. Kúpiť si veľké hranolky, ktoré nebudeme vládať zjesť alebo obdivovať mesto ako také.
Môžeme ísť do Ríma. Hľadať koloseum, ale ako viem, tak pri mojom šťastí nájdeme určite kopu lepších atrakcii. Môžeme si dať pizzu s ananásom a usmievať sa jeden na druhého.
Môžeme ísť do Ženevy. Pozerať sa na švajčiarsko ako také a ísť si pozrieť autosalón alebo šíre hory. Môžeme sa správať ako majitelia času, ktorý nám nikto nevezme. Veď vieš, žijeme len raz, práve tu a teraz je náš čas.
Pokojne aj Puerto-Rica alebo hocikam. Ak pôjdeme spolu.
Prosím nechaj ma precestovať svet s tebou. Možno aspoň prstom na mape. Keď sa to inak nedá. Za týchto okolností a možností, ktoré máme. Sú to síce maličkosti, a možno veľa vecí, alebo všetko čo som napísal nereálne, ale nikdy nevieš, možno raz príde deň, kedy si povieš, alebo si to poviem aj ja, idem do toho. A hodíš za hlavu všetko.
Poďme niekam, kde budeme len ty a ja.
Niekam, kde nás ľudia nepoznajú.
Niekam, kde môžeme byť spolu.
Chýbaš mi, ale nie tak ako ľuďom chýbajú ľudia, ale tak ako zvyknú chýbať spomienky.
„Je mi jedno, kde som, ak som s tebou“