Ľudia sa menia, či chceme alebo nie, aj my sa meníme. A prečo to tak je? Asi si to pýta sám život, alebo je to úplne bežné v každom živote.
Bude to tým, že človek rastie, že sa vyvíja, že každý deň si niekým iným, prípadne si s niekým iným. O tom som ale už písal, o ľuďoch ktorí nás ovplyvňujú alebo nás menia. Ale čím to je, že sa mení komunikácia medzi ľuďmi, že ste s niekym deň čo deň a máte si čo povedať, a zrazu je toho menej. Isto sa to stalo každému z nás/Vás po nejakej dobe sa vidíte s kamarátom raz za dva týždne a po dvoch hodinách si nemáte čo povedať. Nemusí byť hrobové ticho, lebo ste spolu veľa zažili a môžete spomínať, ale je to iné. Dnes som sa nad tým zamýšľal pri rannom športe, že je to vlastne paradox. Veď, ste spolu menej a mali by ste si vedieť povedať viac, stalo sa toho viac o čom sa dá rozprávať, zažili ste viac príhod. Ale bude to v nás v ľuďoch. Nie, že by sme sa nechceli rozprávať, ale niekam sa vytratila chuť tomu druhému niečo vravieť. Nezverujeme sa mu každý deň, nie ste na seba zvyknutí a to chvíľku trvá. Potom je to už len na nás, či si na seba chceme zvyknúť opäť. Ak áno, má to šancu na úspech. Ak nie tak sa netrápme.
Skúsme si to sami, na vlastnej koži, zavolajte spolužiakovi, zo strednej školy, nie takému, na ktorého nemáte ani číslo, ale takému čo si občas vyjdete von, spýtajte sa ho ako sa má, ako trávi deň, a možno si uvedomíte, že je to váš kamarát, poznáte ho, ale už to nie je to čo to bývalo. Jednoducho sa to stratilo.
Ja som si to skúsil tiež a bolo to presne také ako opisujem, nehovorím, že zle ale iné.
Buďme s ľuďmi, pri ktorých to má zmysel, pri ktorých sa usmievame a sme šťastní.